Naša budúcnosť?

Ivana Matejová, Mudrlanti
Rok 2115. Presne o 100 rokov neskôr.
Tvrdí sa, že cestovať v čase je nemožné. Nemožné? Naozaj tak nemožné? Nemyslím si.
Áno. Podarilo sa mi cestovať v čase. Som v roku 2115 a mierim k jednej z najväčších skládok na tejto planéte. Je prekvapujúce, aké je to tu všetko čisté. Až podozrivé. Zaujímalo by ma, kde je vlastne všetok odpad. Nevidím žiadnu skládku, žiaden smrad z odpadu sa tadiaľto nešíri. Je to zvláštne. Dokonca ani na zemi nie sú pohodené odpadky a veľké farebné kontajnery nemajú okolo seba neporiadok a nezapáchajú.
„Ehm... Dobrý deň! Volám sa Ivana a chcela by som vidieť, ako sa odpad z tejto aj mnohých iných skládok odstraňuje! Bola by som rada, ak by ste mi to ukázali!“ spýtam sa zdvorilo postaršieho pána, ktorý má v ruke vysielačku a stále do nej niečo hovorí. Asi ma v tom hluku nepočuje, preto zopakujem svoju prosbu ešte raz a hlasnejšie.  
„Nech sa páči!“ povie so širokým úsmevom na perách a ustúpi. Vidím pred sebou... ak mám byť úprimná, neviem, čo to je. Niekoľko strojov ukladá odpad na pás. Tento pás pokračuje veľkou, teda obrovskou trubicou až niekam vysoko... Nad oblohu.
„Stroje kladú odpad na čierny pás a ten pokračuje až k trubici. Tá potom vytiahne odpad až do vesmíru. Vo vesmíre sa odpad triedi a vyváža na jednotlivé planéty! Poď, ukážem ti to!“ vysvetlí mi, zatiaľ čo ja s úžasom pozorujem ten kolosálny objav. Všetko tu za ľudí robia stroje a všetko je také... obrovské. Za tých 100 rokov sa veda a technika posunuli o míle ďaleko.
Nastúpim do obrovského výťahu. Teda ako výťah mi to pripadá, ale čo to v skutočnosti je, netuším, pretože obyčajné výťahy nechodia až do vesmíru.
Cesta netrvá ani 5 minút a už vystupujeme. Trochu sa zakolíšem, keď vystúpime a rozbolí ma hlava. Rozhliadnem sa okolo seba. Som vo vesmíre. Stojím nad našou planétou Zem. Vidím aj ostatné planéty našej galaxie. Je to tu nádherné, no niečo mi tu nesedí. Smrad. Otrasný smrad, ktorý sa šíri všade okolo. Je všade okolo mňa.
„Tak. Tu sa vyváža odpad.“ Ukáže na miesto vedľa nás, kde je kopa odpadu.
„Tieto stroje ho triedia a potom sa rozváža na ostatné planéty. Aby som bol konkrétnejší, plast sa odváža Merkúr, sklo na Venušu, papier na Saturn, kovy na Neptún, biologický odpad smeruje na Mars a potraviny idú smerom na Urán.“ Objasní mi celú situáciu.
„A tam sa to potom spracúva na nový tovar a odvážna naspäť na zem?“
„Ale kdeže. Na zemi je dnes toľko tovární, že to nepotrebujeme. Tam sa to necháva. Aspoň nám odpad dolu nehnije a nesmrdí. A tu môže. Na týchto planétach ľudia nežijú, takže sa to môže rozkladať aj roky a nikomu to nebude prekážať. Trochu smradu vesmíru nezaškodí. A je to stále lepšie, akoby mal byť všetok odpad  u nás - na Zemi. Nemyslíš?“
Nemôžem uveriť tomu, čo počujem a vidím. No vysvetľuje to ten hnusný zápach, ktorý mi udrel do nosa hneď, ako som vystúpila z... ani neviem, čo to bolo. No stále nechápem, ako môže niekto povedať, že odpad môže hniť a smrdieť mimo Zem. Je to predsa náš spoločný vesmír. Časom sa všetko vráti ako bumerang na našu planétu a ovplyvní ju to.
Teraz chápem, prečo som u nás na Zemi necítila žiaden zápach a nevidela  žiadne odpadky. No... keď nad tým tak rozmýšľam, napadá mi, že vzduch je vlastne znečistený ešte viac.
Továrne, v ktorých sa vyrábajú tieto stroje, ktoré dnes pracujú za ľudí je viac, a to znamená viac znečistené ovzdušie. A samotné stroje ho znečisťujú tiež.
Možno sa veda a technika posunuli o čosi ďalej, no ľudia zase niečo nedomysleli. Spôsob spravovania a likvidácie odpadu v roku 2115 sa mi vôbec nepáči.  Na vlastnej koži som sa presvedčila, že ľudia si ani po 100 rokoch nevážia svoje životné prostredie a stroje vlastne za nič nemôžu.
Myslím, že je čas vrátiť sa domov.  

Počet hlasov: 581
<<<<<<< HEAD -->