Budúcnosť je v našich rukách

Petra Petrušová, Mudrlanti
Volám sa Peťa a chcem vám opísať môj sen. Nebol to ani tak sen, ale skôr nočná mora...

...zobudila som sa v rakete. Nikto pri mne nebol, ani som nevidela žiadnu inú posteľ, tak som sa chcela pozrieť von z niečoho, čo sa podobalo oknu, no bolo cez to veľmi zle vidieť. Zistila som, že nie sme v našej slnečnej sústave. Nevidela som Jupiter, Slnko ani Zem. Veľmi som sa zľakla.

Nevedela som, čo robiť, pretože tie planéty predo mnou mi boli úplne cudzie. Mali aj divné farby – napríklad jedna bola celá rúžová. Chcela som sa pozrieť na hviezdu, čo to tu všetko osvetľuje, no nikde nič. Išla som sa pozrieť na druhú stranu, no tam boli len malé planéty niekde v diaľke, vyzerali ako trpaslíci. Chcela som si sadnúť na posteľ, no zrazu som si uvedomila, že som v stave bez tiaže. Nechápala som, čo sa stalo. Doteraz som to nevnímala, no asi to bol len nejaký šok alebo čo. Trochu ma desilo, že som tu sama, tak som sa išla prejsť, alebo skôr preletieť po rakete, aby som zistila, či som ozaj sama. Keď som vyšla z malej okrúhlej miestnosti, v ktorej som spala, uvidela som nejakého malého mužíka, čo chystal jedlo. Zistila som, že som hladná a cítim aj smäd. Inštinktívne som hľadala nejaký drez s kohútikom alebo fľašu s vodou.  Po minúte hľadania som to vzdala a išla za tým mužíkom. Bola som asi 5 metrov za ním, vyzeral, že sa sústredí na svoju prácu a nič iné nevníma. Keď som sa znova priblížila asi o meter, tak sa ozval: „Dobré ráno, ako sa vám spalo moja pani?“. Zhíkla som. Čo mám teraz robiť? – túto otázku som si kládla stále dokola. „Dobré ráno... Ehm, ako sa voláš?“ snažila som sa, aby som znela čo najpokojnejšie, no uznajte, že je to po takomto šoku dosť ťažké.

Čakala som odpoveď, no neprichádzala. Prišla som bližšie a sadla si na stoličku. Všimla som si, že ten mužík nemá vôbec problém stáť na jednom mieste. Ako to, že na neho nefunguje fyzika? Je divný... Báť sa ho? Asi nie, veď vyzerá presne ako človek, len menší. Prečo ma vlastne oslovil slovom „pani“? Nikdy v živote som ho nevidela... V mojom premýšľaní ma prerušil jeho odhodlaný hrubý hlas. „Ja som Devon, prajete si niečo pod zub?“ znova som sa zarazila. Odkiaľ ma vlastne pozná? Mám si od neho zobrať jedlo? Bola som hladná ako vlk, takže som to riskla. Po minútke mi doniesol nejakú zvláštnu vec na tanieri. Vyzeralo to ako volské oko, no nie biele so žltým stredom, ale žltkastý kraj a modrý stred. Chvíľu som váhala. K tomu mi doniesol aj krásne voňajúci chlieb. Hlad zvíťazil a ja som ochutnala. Bolo to vynikajúce! Presne ako volské oko, len s výraznejšou chuťou! „Kde to sme?“ opýtala som sa, kým som prežúvala jedlo. „Pani moja, teraz ste v sústave X2Z4B.568, čo je vlastne miesto, na ktorom hľadáme planétu vhodnú pre život. Zatiaľ sa nám nič nepodarilo nájsť, no stále je tu toho veľa neprebádaného,“ odpovedal mi s úsmevom na tvári. Usmiala som sa naňho tiež, no hneď som zmeravela, pretože som si uvedomila, že som ďaleko od domova. Neviem, aký je deň, rok, neviem, kto je on, neviem, čo tu robím – neviem nič! Začnem panikáriť. Dusím sa. Devon hneď priskočil, aby mi pomohol. Keď som sa prestala dusiť, otočila som sa a objala som ho na znak poďakovania. Kým som povedala ďakujem, predbehol ma a môj červenolíci kamarát sa rozhovoril:  „Rado sa stalo, pani moja. Ďakujem hovoriť nemusíte. Váš život je ako môj. Budem vás ochraňovať pri tomto dobrodružstve.“ Akom dobrodružstve?! Čo sa stalo, kým som spala? Bojím sa. Veľmi. Neviem, čo teraz robiť. Mám chuť plakať. Potrebujem niekoho, kto ma upokojí. Devon sa na mňa usmial a začal mi všetko vysvetľovať. „Môžem vám tykať?“ opýtal sa a ja som prikývla som. „Sme v rakete, ktorá hľadá miesto vo vesmíre, na ktorom by sa dalo žiť. Ako som už spomínal, sme v sústave X2Z4B.568, je to niečo ako naša slnečná sústava, ale oveľa väčšie a je to od nej veľmi ďaleko. Ľudia posielajú tých najschopnejších ľudí do vesmíru, aby hľadali nejakú planétu s podobnými podmienkami, ako sú na Zemi. Sústav, o ktorých vieme je 10. V každej je jeden mladý človek a pri ňom jeho sluha...“ Sluha, on je môj sluha?! Znie to divne, keď si predstavím, že som z rodiny, v ktorej si všetko musím robiť sama. Nepripadá mi správne mať sluhu. Cítim sa trápne. Chcem, aby si boli všetci rovní a nie toto. Chvíľu som nevnímala jeho slová, no zdvihol hlas a ja som sa spamätala. „...tu je 23 planét, ktoré musíme prehľadať. Nemôžeme to vzdať. Sme v najväčšej sústave zo všetkých a sľúbili sme, že
nájdeme vhodnú planétu, takže  to nemôžeme nechať len tak. Čím viac planét my prieskumníci nájdeme, tým lepšie sa nám bude žiť.“

Zízala som naňho. Nevydala som zo seba ani len hlások. Ja? Ja že som jeden z najschopnejších ľudí na Zemi? Veď som ešte len na základnej škole, tak... Určite nastala nejaká chyba v systéme, pretože to nemôže byť pravda. O tomto som predsa stále snívala! Ísť do vesmíru! Mala som veľmi veľa otázok a nevedela som sa udržať, takže som sa musela hneď pýtať. „Ako to, že na teba nefunguje stav bez tiaže? Ako je možné, že máme toľko paliva? Prečo si nič nepamätám? Prečo potrebujeme ďalšiu planétu?“ spustila som na neho lavínu otázok. Bol zaskočený. Pousmial sa a začal mi všetko vysvetľovať. „Stav bez tiaže neplatí pre ľudí so špeciálnymi topánkami. Jedny také máš aj pri posteli. Asi si si ich nevšimla v takom zmätku, nečudujem sa ti. To, že si nič nepamätáš, je zámerné, bola ti z bezpečnostných dôvodov vymazaná pamäť. O palivo sa neboj, veď je rok 2150, už pred 100 rokmi bola vyrobená prvá nezničiteľná raketa, s motormi, ktoré čerpajú palivo z okolitého vesmíru a teda žiadne tankovanie nepotrebujú.“  „Rok 2150?! Ako je to možné? Veď ešte včera bol rok 2015, tak čo sa stalo?!“ vyletela som na neho. „Cestovanie časom ti nič nehovorí? To je starý vynález, no tajili ho, pretože nevedeli, ako by naň ľudia reagovali. Niekto by ho možno chcel ukradnúť  alebo by sa vrátil do minulosti a spravil niečo, čo by zmenilo dejiny a celý časopriestor by bol narušený. Chápeš?“ S otvorenými ústami som slabo prikývla.

 „Teraz môžeme prejsť na ďalšiu otázku. Prečo potrebujeme ďalšie planéty? Na Zemi vypukla kríza, je vyššia asi o 50 metrov v porovnaní s rokom 2000. Je to kvôli stálemu zasypávaniu odpadu. Ľudia sú zúfalí, prikrývajú ho prachom z Mesiaca. Mesiac je teraz veľmi malý. Na Zemi všade cítiť zápach, niekde sa dokonca stalo, že skupinka turistov vstúpila na neoznačené ohrozené územie a prepadla sa pod zem. Zasypal ich odpad a zomreli. Celá naša slnečná sústava je plná  rôzneho nerecyklovateľného odpadu. Je to hrozné. Na Zemi sa až teraz začalo všetko recyklovať. Všetko – od papiera, cez plechovky, železo, plasty až po sklo. Všetko, čo ti napadne. Lenže, ako už som povedal, nie je tam miesto. Zúfalo potrebujeme planéty na vývoz odpadu, na stavanie rôznych fabrík, v ktorých sa odpad recykluje, tak ako to je na Jupiteri. Celá slnečná sústava je jedno smetisko. Ľudia si neskoro uvedomili, že recyklácia je dôležitá. Naplno začali recyklovať, až keď bolo zle, keď už neboli voľné skládky a nebolo kde dávať odpad. Kvôli tomu sa bojuje, protestuje, ba aj zabíja. Všetci chcú začať odznova, na inej planéte, na inom mieste, v inej sústave. Každý štát už má pripravené rakety naložené  stavebným materiálom.  Stačí len nájsť správnu planétu. Teraz, keď už je neskoro, si to ľudia uvedomujú, no keby si to uvedomili už v roku 2015, tak to mohlo dopadnúť úplne inak...“

Sledovala som ho so slzami v očiach. Veď by stačilo triediť odpad a postaviť viac zariadení na jeho recykláciu. Z dreva sa vyrába papier, z papiera knihy, knihy by sa recyklovali a spravili by sa z nich učebnice, z nich noviny, letáky a potom napríklad vreckovky alebo toaletný papier. Všetko by sa dalo využiť – a nie len raz. Keby boli ľudia vedeli, čo ich čaká... Teraz budú musieť opustiť planétu, na ktorej vyrastali ich otcovia, kvôli zlyhaniu ľudského faktora. Už je neskoro to napraviť, mali sa takto snažiť už predtým...

Zobudila som sa. Mám pocit, že mi tento sen otvoril oči. Naozaj to takto môže dopadnúť, keď nebudeme recyklovať? Som len dieťa, no svet bez odpadu by som si vedela prestaviť. Skúste to aj vy, nikde žiadny odpad, všetko sa využíva ešte aspoň raz na niečo potrebné. Zachraňovali by sme život!  Ja nechem aby to takto dopadlo. Zamyslime sa všetci, budúcnosť je v našich rukách...
 

Počet hlasov: 1479
<<<<<<< HEAD -->