Čo ďalej s továrňou?

Adriána Boldišová / Klaudia Medeková, Greenpeaces
V našom meste sa nachádza už veľmi stará továreň, v ktorej sa kedysi vyrábali lieky. Toto miesto naháňa hrôzu mnohým. Keď sa nad tým zamyslím, neviem prečo ľudia odcudzujú takéto miesta na základe prvého dojmu. Veď kedysi to bola jedna z popredných tovární na výrobu liečiv a každý z nej mal radosť. Bola pýchou mesta. Dnes každému naháňa strach. Prečo je tomu vlastne tak?
            Keď niekto prechádza popri nej, lebo inak sa vôbec obísť nedá, počuje divné zvuky ako syčanie či praskanie. Odvahu vojsť dnu nenašiel snáď nikto. Budova je naozaj priestranná, z diaľky otvorené štvorčeky boli kedysi oknami, do ktorých vietor a dážď dnes majú naozaj voľnú cestu. Nedá mi nespomenúť, že táto budova bola opustená ešte v čase druhej svetovej vojny, keď nám nepriatelia nahlásili v tejto oblasti bombu. Vtedy sa ľudia odtiaľ zobrali preč a naozaj nikto sa tam už nevrátil. Hovorí sa, že divné hlasité zvuky, ktoré sa z nej ozývajú, sú doznievaním ešte posledných výkrikov utekajúcich laborantov. A takto sa z našej továrne stal brownfield, ktorý dnes vytŕča ako ohavná obluda z nášho mesta.
            Nechcem byť paranoidná, ale toto miesto bolo tak náhle opustené, že všetky nebezpečné látky, ktorými sa lieky tvoria, sa ešte stále musia v tomto objekte nachádzať. Keby sme preskúmali dané miesto, našli by sme obrovské masy nebezpečných látok, ktoré nám vytvárajú veľkú environmentálnu záťaž.
            Teraz sa pozrime na to, čo by v skutočnosti ľudia našli na takomto mieste. Bomba by sa vôbec nenašla, pretože išlo iba o zastrašenie nášho obyvateľstva v čase vojny. Čo by sa však našlo? Hromady laboratórnych miestností, v ktorých sa vyvíjali nové a nové lieky. Rôzne pokusy s látkami, ktoré neraz pri zlučovaní vytvárajú nepriaznivé plyny, paru či dym. A tým sme prišli aj na to, čo sa v skutočnosti ozýva z našej budovy. Syčanie či praskanie sú zvukom, ktoré spôsobujú nahromadené chemické látky spolu s kyselinami a vodou, ktorú sem prihnal dážď. Medikamenty, rôzne nahromadené látky prívalom vetra, a voda z dažďa vytvorili akési zmesi, ktoré spolu reagovali a vytvárali malé výbuchy, z čoho bolo počuť hlasité praskanie a syčanie. Teraz si položme otázku, ako by sme daný problém vyriešili?
            Ak by sme nechali tento objekt ďalej chátrať, myslím, že by sa stala jedna z dvoch možností. Tou prvou je, že ak by aj naďalej látky ešte mali takú silu, že dokážu naďalej pracovať, mohol by sa z nich vytvoriť jeden veľký výbuch, ktorý by nahradil bombu, o ktorej sa hovorilo. Tým by sa splnilo to, že sa tam bomba naozaj nachádzala, pričom by išlo o úplne iný spôsob výbuchu. Druhou možnosťou, ktorú ja osobne pokladám za pravdepodobnejšiu je, že by dané látky prestali reagovať. A to na základe vysokého dátumu, kedy už nie sú lieky také účinné a začali by sa tieto chemikálie dostávať do pôdy hlbšie a hlbšie, až k podzemným vodám, čo by narúšalo čistotu vôd. Aj keď by látky nereagovali, aj ich zvyšky môžu byť pre človeka zdraviu nebezpečné.
            Po prehľadaní terénu ozbrojenými silami a vyčistení tohto objektu chemickými pracovníkmi, by sa mohol tento objekt začať meniť na úplne iné miesto. Priznajme si, že továreň na výrobu liekov z neho už opäť nebude, o čom svedčí veľké množstvo lekární a laboratórnych budov v dnešnom svete. Myslím si, že keby sa tento priestor skutočne vyčistil, tak by z neho mohol byť park pre nadšencov vankúšových priestorov.
            Po dokonalom vyčistení terénu, vyasfaltovaní a úprave okolia, by sa v tejto oblasti vystavali malé budovy, ktorý by napĺňali voľnočasové aktivity všetkých ľudí. Každý by si tu prišiel na svoje. Park vankúšových priestorov by bol naozaj obľúbeným. Všetky budovy by mali tvar bungalovov, pričom by v jednom bola kapacita maximálne 30 ľudí. Prvé malé bungalovy by boli určené pre malé deti, kde si na vankúšoch vytvorených z kvalitného materiálu mohli kvalitne pospať. Ďalšie bungalovy by boli určené pre deti v školskom veku, kde by sa konali vankúšové vojny. Zábavná hra je u takýchto detí na prvom mieste, preto im ju treba ponúknuť. Žiaci zo stredných škôl by sa v bungalovoch mohli na vankúšoch rozprávať o spoločných zážitkoch a plánovať si výlety. Študenti vysokých škôl by si chodili do bungalovov oddýchnuť alebo študovať vlastné materiály, pretože tu nájdu tiché miesto pre seba. Rodičia detí by navštevovali bungalovy, v ktorých by boli špeciálne vankúše, ktoré by masírovali telo, a tak by si oddýchli od práce a detí. Dôchodci by mali bungalovy určené na relax, vankúše vyskladané do foriem kresiel a príjemná oddychová hudba k tomu, aby si mohli čítať knihy alebo sa len tak ponoriť do vlastných myšlienok.
            Zvyšné bungalovy, budú špeciálne určené pre všetkých, kde by sa odohrávali každý týždeň nové aktivity, ako napr. pozeranie filmov na vankúšových podložkách, tanečné kolo s vankúšmi, hádzanie šípok do vankúšov, páranie vankúšov na odľahčenie stresu a hnevu, vytváranie vankúšových stavebníc a mnoho iných neuveriteľných zážitkov.
            Problém nášho brownfieldu by sa takto mohol vyriešiť a na navrhovanom projekte by si mohli majitelia dobre zarobiť. Bungalovy by boli spoplatnené, avšak primerane, aby boli dostupné širokému obyvateľstvu. Takýto parčík by si obľúbili všetky generácie, lebo veď povedzme si pravdu, kto by si nechcel oddýchnuť či zabaviť sa. Čo môže byť lepšie? Aj životné prostredie by sa nám zavďačilo, že sme sa zbavili environmentálnej záťaže.
-->