Sen

Naďa Vašková, Greenpeaces
          Žil raz jeden doktor a vedec František Čistota. Ľudia ho prezývali ,,grinpisák“. František mal taký sen: žiť v čistej prírode a v ničím neznečistenom prostredí. Ale všetko pekne po poriadku.
           Františkov výzor nebol ničím zvláštny. Vzrastom bol malý človek s čiernymi dlhšími vlasmi, miestami s vyrastenými šedinami. Postavu mal trocha pevnejšiu, mierne vpadnuté oči, hrubšie obočie, široký nos a úzke pery. Bol to sebavedomý človek, priateľský, veselý, ktorý vedel, čo chce a ako to má dosiahnuť. Chodil po dedine, kde býval a zbieral odpadky, a preto na väčšinu ľudí pôsobil ako čudák. Keby ho však poznali lepšie, vôbec by im tak nepripadal. Teraz bolo jeho snom, aby žil v čistom prostredí. Všade naokolo boli totižto čierne skládky alebo porozhadzované odpadky, kam sa len človek pozrel. Už sa nemohol na to dlhšie pozerať a nemal už silu stále zbierať odpadky a recyklovať ich sám. Preto sa rozhodol, že s tým musí niečo urobiť.
        Pozbieral všetky kovové časti, ktoré našiel a doniesol ich k sebe domov. Na určitý čas sa zavrel doma a vôbec nevychádzal von. Ľudia rozmýšľali, čo tam môže robiť a niektorým napadlo aj to najhoršie. Jedného dňa sa zamračilo a František konečne vyšiel zo svojho domu s niečím, čo bolo zakryté plachtou. Začal si zvolávať dedinčanov, aby s ním išli na kopec za dedinou. Na jeho prekvapenie prišli všetci. Rozmýšľali, aké môže mať pre nich prekvapenie. Po príchode na kopec sa František prihovoril dedinčanom: ,,Dúfam, že to, čo uvidíte o chvíľku, vás donúti zamyslieť sa a zmeniť svoje správanie!“ Po tomto oznámení strhol plachty. Jeho publikum si začalo prezerať to, čo videli. Začali vykrikovať: ,,Však to vyzerá ako ľudia!“
„Áno, dobre ste si všimli. Sú to človiečikovia vyrobení z kovových častí, ktoré som našiel sa skládkach. Nazval som ich ,,enviromenti“ a to, čo ste doteraz videli, nie je všetko!“ O malú chvíľu sa začalo blýskať,  hrmieť a pršať.  Jeden z bleskov  trafil do ,,enviromentov“ a ľudia sa zľakli. Keď sa po tejto rane zrazu začali  postavičky hýbať, publikum sa vystrašilo a rozutekalo  do všetkých strán. František začal na nich kričať, že sa ich nemusia báť, lebo im nič nespravia. Na jeho prekvapenie sa všetci zastavili, ale mali rešpekt pred tým, čo videli. František im začal vysvetľovať: ,,Týchto tu som vytvoril preto, lebo už som sa ďalej nemohol pozerať, ako ničíte túto krásnu prírodu. Ako zahadzujete odpadky tam, kde sa vám zachce. Vyrobil som ich preto, aby vás to odnaučili. To, že sa hýbu, nie je všetko. Oni dokážu aj rozprávať!“ Ľudia sa ešte viac začudovali, keď tie stroje skutočne začali rozprávať, pretože jeden po druhom začali zdraviť obdivovateľov. Ich výrazy netreba opisovať. Veď ako by ste sa tvárili vy, keby ste videli rozprávať ,,enviromentov“? František vyrobil niekoľko desiatok mužíčkov. Tak pripadol jeden do každej rodiny. Ľudia boli vďační, že také niečo dostali. Po čase, keď bol  František na prechádzke, nestačil sa diviť, ako sa jeho okolie zmenilo. Nikde žiadne smeti ani čierne skládky. Ľuďom sa žilo lepšie a dokonca boli aj šťastnejší.
Ľudia, potrebujeme však takéto stroje?! Neskrýva sa v každom z nás?!
 Tak sa snažme, aby sa v nás zobudil a donútil nás zamyslieť sa nad tým, ako znečisťujeme prostredie a ako to môžeme zmeniť a uvidíme, že sa nám bude žiť lepšie. Neničme budúcnosť svojich detí!
 
-->