Návšteva z vesmíru

Mária Varinská, Greenpeaces

 Prudké zasvišťanie vo vzduchu. Od takéhoto zvuku by veru poriadne zaľahlo v ušiach. Trávu a lesný porast ťahala akási nesmierna sila, akoby ju chcela vykmásať aj s koreňmi. Oblohu preťala jasná žiara, asi ešte silnejšia, ako keď padá hviezda , či nejaký meteorit. Na chvíľu všetko zjasnelo. Trvalo to len okamih a potom koniec. Žiara zhasla, svišťanie stíchlo, vietor ustal. Opäť všade tma. Čo iné by  malo byť, veď ručička hodín ukazovala v tej chvíli dvadsaťštyri hodín. Bola hlboká noc.
             Unavení ľudia už spokojne oddychovali na svojich lôžkach , nemohli teda postrehnúť tento nezvyčajný úkaz. Tí, čo v tom čase z rozličných dôvodov nespali, možno zbystrili zrak i svoju pozornosť, možno sa začudovali. Čo to môže byť?!
              V lese na čistinke stálo čosi nezvyčajné - akési oceľové čudo. Bolo oválne, mierne pretiahle ,
veľké. Na prvý pohľad by obyčajný smrteľník nerozoznal, kde má prednú a kde zadnú časť, nerozoznal by, kde sú okná , kde dvere. Čupelo, lepšie povedané sedelo, v tráve bez akéhokoľvek pohybu.  Ak by tu bol nejaký neželaný pozorovateľ, domnieval by sa, že v ňom nieto živého tvora alebo ak je tam ktosi, váha, či má vyliezť von, dnu sa cíti asi bezpečnejšie.
            Vtom, na čísi pokyn, sa vysunula úzka rampa, za ňou sa v tme roztvorila čierna tlama, zrejme dvere, a v nich sa objavilo niečo, čo pripomína nám ľuďom skôr robota ako človeka.
            Z očných otvorov mu svietili žeravé uhlíky, nimi sa rozhliadal okolo seba. Celé telo bolo čudne hranaté, pokryté skafandrom, hlavu mu chránila kockatá prilba s dvomi anténkami. Ťarbavým pomalým pohybom sa vysúval von, pre neho do neznámeho priestoru. Za ním šla o niečo menšia postava a na dôvažok tretia postava najmenšia. Pripomínali trochu našu rodinu – otca, matku a ich dieťa.
             Možno to boli nejakí výskumníci z vesmíru, ktorí sa rozhodli zistiť, ako žijú ich susedia z vedľajšej planéty, alebo sa vybrali iba tak za dobrodružstvom .
             Nočný prieskum trval už poriadne dlho. Občas sa pristavili pri vysokej štíhlej jedli, zamotali sa do napadaného chrastia, alebo ich vyplašil svojím húkaním výr. Z diaľky pozorovali množstvo blikajúcich svetielok, či veľkých svetiel. Niektoré sa nehýbali, iné sa presúvali z miesta na miesto. Táto hra svetiel ich lákala, no neodvážili sa priblížiť k ním bližšie.
             Narazili na vyvýšený kopec čohosi, čo už z diaľky príšerne zapáchalo. Samozrejme, nemohli tušiť, že táto zvláštna vyvýšenina je riadna hromada vriec naplnená prasacími paprčkami, ktoré sem vyviezla nejaká nerozpovedná potravinárska firma, uľahčiac si takto svoju prácu. Vrecia tu museli byť už iste poriadne dlho, ich obsah sa rozkladal, mokval, zapáchal a umožnil vzniku nespočetného množstva červov a rôzneho hmyzu poletujúceho vo veľkých rojoch.
           Ten najmenší prišelec sa na klzkom mokvajúcom vreci pošmykol a momente bol zaborený v jeho obsahu. Až táto nepríjemná situácia prinútila skupinku zvláštnych tvorov vrátiť sa tam, odkiaľ prišli, k svojmu lietajúcemu stroju.
           Po krátkom čase sa udialo čosi , čo dospelých zvedavcov neskutočne vyľakalo. Malý mimozemšťan sa začal zvláštne chvieť, nohy mu vypovedali poslušnosť, teplota jeho tela stúpla na maximum. Bolo to niečo, čo nevedeli pochopiť, nebolo to pre nich bežné, no tušili, že v tomto prostredí ich potomkovi niečo veľmi ublížilo. Nákaza sa dostavila kozmickou rýchlosťou. Telo malého tvora úplne skolabovalo. Sérum, ktoré vliali do jeho útrob , zabralo. Postupne sa vracali všetky funkcie, hrozba bola zažehnaná. Rýchlo prišla a rýchlo sa našťastie, pominula. Po ich návšteve nezostalo ani stopy, iba ak utlačená tráva, ale tá sa, čo nevidieť, vráti do normálnej polohy. Ba predsa čosi zostalo pohodené medzi steblami trávy ale keďže tam nebolo ani živej duše, nemal si to kto všimnúť, nie to ešte aj zodvihnúť.
             Myslíte, že toto je koniec príbehu? Ani z ďaleka. Na kopec rozkladajúceho sa odpadu naďabili aj deti so základnej školy so svojím vyučujúcim, ktorí si prišli do lesa utvoriť svoje vedomostí z biológie. Boli zhrození, čo táto rozkladajúca sa masa obsahovala. Príjme pocity z krásnej prírody a dobrú náladu táto  nepríjemná udalosť takmer pokazila. Pri východe z lesa na čistinke zakopal jeden zo žiakov do akéhosi kotúča. Zodvihol ho a keďže nevedel, čo s ním, odniesol ho učiteľovi. Ten si ho iba zbežne pozrel a v rýchlosti ho schoval do vaku, že sa mu v škole lepšie prizrie.
            Na konci týždňa vypuklo v škole nejaké nepríjemné ochorenie. Niekoľko detí práve z tých, čo sa zúčastnili exkurzie v lese, kvárila vysoká horúčka. Lekári skonštatovali- je to hepatitída typu B. Deti museli hospitalizovať. Či niekomu došlo, že k ochoreniu prispela práve tá rozkladajúca sa hromada prasacích papŕč, ktorá takmer odrovnala aj najmladšieho návštevníka z vesmíru, netušíme. Vieme len, že dotyčný učiteľ zalarmoval zodpovedné úrady, na zásah ktorých nepríjemnú záležitosť okamžite riešili príkazom na odstránenie ohniska nákazy.
            Keď sa situácia čiastočne ukľudnila, spomenul si učiteľ na kotúč, ktorý našli v lese. Zistil, že je to vlastne cédečko. Po jeho spojazdnení bolo počuť zvuky, ktorým však nikto nerozumel.
           Po dlhých pokusoch pochopiť jeho obsah, sa vedcom podarilo vydedukovať text, ktorý bol vlastne odkazom nám, obyvateľom našej planéty:
      „ Pozemšťania, navštívili sme vašu planétu. Ste obdarovaní bohatstvom, ktoré vám úprimne závidíme. Máte krásnu prírodu, bohaté a krásne lesy, potoky, rieky, jazerá, moria, nedostatok pitnej vody, zdravý vzduch. Tento obrovský poklad si musíte chrániť a zveľaďovať. Nič netrvá večne. Zlým a nešetrným zásahom sa o toto bohatstvo pripravujete. Zmeňte svoj prístup, zmeňte svoj život, svoj životný štýl, inak svoju krásnu planétu Zem zničíte!
             Chcete to dopustiť?!“   -->