Cesta za poznamím

Tereza Kulichová, Snežienky
    Zobudila som sa na teplo slnečných lúčov, hoci okno bolo zakryté záclonou. „Ešte nie,“ zamrmlala som a hlavu si prikryla vankúšom. Nechcela som otvoriť oči a prebudiť sa z toho krásneho sna. Avšak za chvíľu som začula: „Tem, poď dole!“ So zafučaním som sa posadila na posteli a pretrela si oči. „Ideš už?“ zakričal otec. „Veď hej!“ zavolala som a začala si naťahovať rifle. O minútu som už mierila dole. Na polceste som sa však zastavila priJeremyho dverách. Pozrela som dnu a zistila, že ešte spí. Zrazu ma niečo napadlo. Zobrala som jeho mobil a našla som pesničku, ktorú má predvolenú, keď mu volá Naomi. Priložila som mu mobil k uchu a stisla play. Jeremy sa hneď strhol, zhodil zo seba perinu a vytrhol mi mobil z ruky. Keď zistil, že to je len pesnička, pozrel na mňa tým svojím pohľadom hneď-teraz-príde-odplata. Usmiala som sa na neho nevinným úsmevom. Jeremy schytil vankúš, ale ja som uhla, a on vyrazil. Utekali sme po schodoch a ja som kričala akoby som mala päť rokov. Dobehli sme do kuchyne a začali sa naháňať okolo stola. Otec skríkol: „Už dosť!“ Prestali sme, lebo sme nechceli riskovať, že dostane infarkt. Veď minule skoro zomrel.
     Stalo sa to asi pred mesiacom. Práve som si lakovala nechty, keď Jeremy prišiel domov spitý na mol. Zrazu som len počula otcov rev: „Ty! Čo si to dovoľuješ?! Prísť v takomto stave do môjho domu! Strať sa kým nevytriezveš!“ Otec bol celý červený a prskal sliny všade naokolo. Zobral Jeremyho za tričko, otvoril dvere a už,už  ho chcel vyhodiť. Zrazu však zamrzol a zostal stáť. Mama, ktorá doteraz bola ticho, zalapala po dychu. Vykukla som von z dverí a aj mne takmer spadla sánka. Otcovo nové lamborghini bolo zošrotované, a to totálne. Ešte sa z neho parilo, ale odrazu vzbĺklo a normálne vybuchlo. Pomyslela som  na tie splodiny, ktoré teraz unikli do ovzdušia. Mama len nemo zízala, Jeremy sa opilecky usmieval a mrmlal si: „Hviezdičky, hviezdičky,...“ A otec? Ten len ležal na chodníku a kričal na ulicu: „Prečo práve ja?!“ Susedia povychádzali z domu.Ja som sa na nich len ospravedlňujúco usmiala a povedala im, aby išli domov, že my si už poradíme. Odchádzali veľmi neochotne. Vždy musím všetko zachraňovať ja, veď  aj  preto som členkou Greenpeace. Snažím sa zmeniť svet. Viem, ako to znie, ale mám taký jeden sen - svet bez environmentálnych záťaží. Veď ja som samozrejme ani nechcela, aby si otec  to auto kúpil. Už vtedy som mu povedala, že kúpou toho auta zaťažuje životné prostredie. Len sa mi vysmial. A teraz zrazu stíchol a s vyvalenými očami spadol na chrbát. Mama k nemu pribehla a priložila si hlavu na jeho hruď. Hneď ho začala oživovať. „Volajte záchranku!“ zrúkla. Prebrala som sa a vytočila záchranku. Ozval sa ženský hlas, ktorý sa ma spýtal, čo sa deje. Všetko som povedala a do piatich minút prišla záchranka. Otcovi zatiaľ naskočil tep a mama celá udychčaná ležala na zemi. Záchranári zobrali otca na nosidlá a naložili do sanitky. Mama vošla k nemu a sanitka odišla. Hľadela som na ňu, až kým nezmizla v tme. Zhlboka som nasala večerný vzduch a išla do domu. Ešte som odtiahla Jeremyho dnu, lebo som ho nemohla prebudiť.
     Sadla som si za stôl a do misky si nasypala cereálie a naliala mlieko. Zamiešala som si to lyžičkou a usrkla si z mlieka. Po tvári sa mi rozlial blažený úsmev, ale radšej som ho rýchlo skryla, pretože otec práve zobral lieky a tváril sa veľmi kyslo. Minule mi skoro vylial misku. Do kuchyne vošla mama. Tvár mala ustarostenú, oči červené a všimla som si, že už má aj nejaké vrásky. Niekedy nerozumiem, ako to môže s otcom vydržať. Veď ten ju privedie do hrobu. Spoznali sa na strednej, ale nebolo to také jednoduché, pretože mama chodila s otcovým  kamarátom. Avšak otec ju svojím šarmom dajako okúzlil. Vlastne sa jej ani nečudujem. Ešte stále vidím v jeho očiach šibalské ohníčky a tie tmavé a lesklé vlasy... Neprekvapuje ma, že bola z neho paf.
      „Naučila si sa už na tú písomku z matematiky?“ spýtala sa ma. Moje sympatie s ňou sa razom rozplynuli. „Ale veď to je len taká malá,“ zamrmlala som vyhýbavo. „Aká písomka?“ nebezpečne sa spýtal otec. „Žiadna,“ odpovedala som a vyletela z domu. Schmatla som bicykel a vyrazila som do školy.
      A teraz niečo o mne. Celým menom som Temperance Eleanor Subrfordová a práve som dovŕšila sedemnásť rokov. To meno mám po oboch starých mamách a už ako malá som ho rodičom vyčítala. Najprv ani moji vlastní rodičia nevedeli, ako ma majú volať. Ale neskôr, ako batoľa, som začala mrmlať Tem. A tak ma doteraz aj volajú. Žijem v Denveri, v štáte Colorado, v USA. Som beloška. Mám hnedé vlasy a modré oči. Veľmi mi záleží na životnom prostredí. Ako som spomínala, už tri roky som členkou Greenpeace. Niektorí si však myslia, že ochana životného prostredia je len stratou času. Pre nich mám takýto odkaz: Keď zničia životné prostredie, tak tu nebudú ani oni. Ale oni si to pravdepodobne neuvedomujú. Nerozumiem, ako tento druh môže byť Homo sapiens sapiens. Vidím to každým dňom v škole.
     Keď som prišla ku škole,  už skoro zvonilo. Vbehla som dnu v poslednej chvíli, pretože školníčka zatvárala dvere. Fľochla na mňa hnusný pohľad. Keď ma už nevidela, vyplazila som jej jazyk. Rýchlo som bežala do triedy. Otvorila som dvere a vošla dnu. „Ropucha" práve niečo vysvetľovala. Všetky tváre sa obrátili ku mne a medzi nimi aj Natalie Portmanová, ktorej spýtavý pohľad neveštil nič dobré. Určite ma pri najbližšej prestávke zasype otázkami. Ropuche sa po tvári rozlial škodoradostný úsmev. Určite sa už teší na to, ako mi zase napíše poznámku, alebo zavolá rodičom.
„Tak prečo meškáš Subfordová? Akú máš pre mňa výhovorku dnes?“ hneď spustila. Opatrne som si sadla a váhavo som spustila: „Pani učiteľka, viete, na Šiestej ulici pobehoval nejaký nahý chlap a polícia musela ulicu uzavrieť.“ Celá trieda vybuchla do smiechu. Ropucha tresla palicou po katedre a všetci stíchli. „Ty si myslíš, že si zo mňa budeš robiť žarty?!“ zahučala na mňa, zrazu však zbledla a odpadla. Chvíľu sa nikto nepohol, až Natalie, ktorá Ropuche ihneď začala dávať umelé dýchanie. Rýchlo som vytočila číslo záchrannej služby. Muži v uniformách prišli a naložili Ropuchu na nosidlá. Potom nás pustili.
     Toto sa asi môže stať len mne, učiteľka odpadne, keď ma hreší. Som zvedavá, ako sa ku mne bude správať, keď sa vráti, ale myslím, že skôr pokiaľ sa vráti. Neviem, aké ujmy na zdraví jej to spôsobilo. Na jej mieste by som učiteľstvo zavesila na klinec. Natalie ku mne hneď pribehla. „Čo myslíš, prežije?“ spýtala sa ma. „Myslím, že hej, ale radšej by som bola keby nie,“ hovorila som to, čo som naozaj cítila. Viem, že by som takto nemala hovoriť a tam hore si to určite tiež myslia, ale predsa len - bez nej sa každý deň nebude niesť krikom. „Tem!“ okríkla ma.  „Takto predsa nemôžeš hovoriť!“ „ Natalie, viem, že by som nemala, ale  asi si zabudla, ako sa tá mrcha ku mne správala.“ „ No, to je pravda,“ priznala. Medzitým sme už boli skoro pri dome Natalie. A vtedy sa to stalo. Spoza rohu sa vyrútilo auto. Vykríkla som a odsotila Natalie mimo dosahu. Pocítila som tupý náraz a potom bola už len tma.
     Zobudila som sa. Ležala som na mäkkej posteli. Aká  len bola príjemná. Neochotne som otvorila oči. To, čo som uvidela, ma zarazilo. Steny akosi zvláštne žiarili a cítila som  teplo, ktoré z nich vychádzalo. Vo vzduchu poletovali nejaké malé svetielka, skoro ako svetlušky. V izbe už nebolo nič. Prirútila sa ku mne ošetrovateľka a priložila ku mne nejaký nástroj. Ukázali sa nejaké hodnoty a ona súhlasne pokyvkala hlavou. Vyzerala ako Indiánka. Vlasy mala krátke, mahagónové, ledva jej zakrývali uši. Mandľové oči boli zelené a prenikavé ako oči nejakej mačky. Pleť mala takú hladkú, akú som ešte nevidela. Bola ako zrkadlo. Celá bola nádherná. „Prečo nerobíte modelku?“ spýtala som sa. Niekedy sa ľudom nepáči moja priamočiarosť, ale tejto ošetrovateľke to asi nevadilo, lebo sa začala smiať. „Ty si sa asi veľmi musela udrieť. Veď modeling je zakázaný. Revolúcia v roku 2108. To musíš vedieť, jedine pokiaľ by ti to zabudli dať na čip. Ale to je veľmi nepravdepodobné. Inak ja som Cultine .“ „Ja o žiadnej takej revolúcii nič neviem a nemysleli ste náhodou rok 2008?“ spýtala som sa. „2008?!“ vyprskla do smiechu. „Veď žijeme v roku 2183.“ To predsa nie je možné! To musí byť zlý sen. Po a- buď je tá žena úplne mimo alebo po b -  ocitla som sa niekde v budúcnosti, lebo v tomto roku mám dávno ležať v hrobe, teda aspoň moje zvyšky. Myslím, že je to skôr variant b, pretože ani také izby a tie svetlušky som nevidela. A potvrdzuje to aj fakt, že za sklenenou stenou som videla nejaký plagát, na ktorom bola cena lieku proti AIDS. A ten v roku 2014 stopercentne nie je. To znamená, že všetci sú mŕtvi. Mama, otec, Natalie a aj Jeremy. Slzy sa mi tisli do očí. „Poznáš Denver v štáte Colorado?“ chcela som sa uistiť, či existujú ešte vždy štáty tak, ako v roku 2014, ale asi som to nemala robiť, pretože Cultine povedala: „ Áno, ale..“ Potom sa zasekla a muselo jej docvaknúť, že sem nepatrím. Okamžite sa rozbehla a ja som skríkla: „Počkaj!“ Niečo v mojom hlase ju k tomu muselo prinútiť. Pomaly sa otočila a pohľadom ma vyzvala, aby som hovorila. „Vieš,“ začala som, „ja som sa narodila pred vyše stoosemdesiatimi rokmi v roku 1997. A ani neviem v akom štáte sa teraz nachádzam.“ Už som to nevydržala a rozplakala som sa.
„Poď,“ vyzvala ma Cultine. Chytila ma za ruku a viedla ma von z izby. Kráčali sme po rozľahlom priestore a na stene viseli fotky ľudí, ktorí niečo pre svet urobili. Aspoň sa mi to zdalo dovtedy, kým som nevidela fotku nejakej ženy. Neviem, čo ma na tej žene upútalo. Bola v stredných rokoch. V očiach mala ten pohľad, ktorý mám ja, keď som na niečo hrdá a sama som sa o to pričinila. Vlasy mala po plecia, voľne spustené. Zvláštne, že mali rovnaký odtieň ako moje. Potom som si všimla zlatú tabuľku. Na nej bolo ozdobným písmom napísané:
                                                    Temperance Eleanor Subfordová
                                                                   1997-2074
           Za zásluhy v medicíne a v inovatívnej environmentalistike, podiel pri záchrane  dažďových lesov.
                      2021 - záchrana dažďových lesov s organizáciou Greenpeace v Južnej Amerike
                      2029 - kampaň za zatvorenie tovární, elektrární, spoločností, ktoré vypúšťajú do atmosféry
                                   viac ako povolené maximum ( podľa zákonu o environmentálnych záťažiach v roku 2025)
                      2034 - filter proti unikaniu skleníkových plynov do atmosféry
                      2046 - vývin lieku proti Alzheimerovej chorobe
                     
Nemohla som od tej tabuľky odrhnúť zrak. Až keď ma Cultine  silnejšie potiahla, musela som sa odvrátiť. „Čo to robíš?“ sykla na mňa. „Chceš, aby ťa prichytili? Hodia ťa potom do klietky ako nejakého pokusného králika.“ Viac som jej neodporovala. Vyviedla ma z tej nemocnice a vyšli sme von. To, čo som videla ma omráčilo.
Všade naokolo bola zeleň. Tráva mi siahala niečo vyše po členky. Ešte bola pokrytá rosou. Stromy boli obrovských rozmerov a tiahli sa do výšav. Cez ich veľké listy bolo vidieť len malý kúsok oblohy, cez ktorý sa drali teplé slnečné lúče. Na každom kroku bola nejaká rastlinka a tie farby... Videla som aj také, ktoré som nedokázala zaradiť. Skoro som vrazila do nejakého chlapčeka vznášajúceho sa na hračkárskom autíčku pol metra nad zemou. Potom som videla asi päť detí, ktoré sa naháňali a kričali. Na prvý pohľad sa ničím nelíšili od detí z roku 2014. Až keď som si ich pozornejšie prezrela, tak som v ich očiach videla ten upätý výraz, ktorý majú dospelí, keď sú zaťažení prácou. Vyzerali šťastne, ale niečo mi na tom nesedelo.
Cultine zastavila pred dverami. Boli z tónovaného skla, asi tri centimetre hrubé. Cultine potiahla za kľučku a vstúpili sme do tunela, aj ten bol zo skla. Mohla som teda vidieť, čo sa deje vonku. Predo mnou sa tiahla ľadová pustatina. Videla som zasnežené chátrajúce budovy. Mrazivý vietor sa dobýjal do tunelu. Počula som jeho skuvíňanie. „ Čo to má byť?“ spýtala som sa trochu detinským hlasom. Cultine na mňa smutne pozrela. „ Väčšinu oblastí sa nám podarilo izolovať, ale ostatné sú zamrznuté, bez života. Dôsledok globálneho otepľovania. Vedci si vtedy mysleli, že sa otepľuje, ale v skutočnosti poslednou ranou bola táto doba ľadová.  Musíme byť vďační tým ľuďom, ktorí stihli zachrániť dažďové lesy, pretože bez nich by sme tu neboli. Ich vodcom bola Temperance Subfordová. To ona bola hlavnou iniciátorku. Mala taký sen, svet bez environmentálnych záťaží. Tento svet sa jej podarilo vybudovať. Všetko, čo potrebujeme, máme a nijako tým nepoškodzujeme Matku Zem. Žijeme v súlade s prírodou. Vieš, trochu sa na ňu podobáš. I keď ja to môžem posúdiť len podľa fotiek.“ Chcela som niečo povedať, keď sme došli na koniec tunela. Vošli sme do nejakého výťahu. „To je transportér, najnovší model,“ oboznámila ma Cultine. O tomto ľudia snívali už dávno. V transportéri zadala nejaký desaťmiestny kód. Švihlo ma to a otvorili sa dvere. Stáli sme na prahu pekného a vkusného bytu. Koberec mal farbu horkej čokolády. Steny boli krémové. Viseli na nich zaujímavé obrazy. Obývačke dominovala veľká pohovka s pracovným stolíkom. „Urob si pohodlie,“ vyzvala ma. Poslúchla som a sadla si. Išla do kuchyne a podala mi hlinenú misku. V nej bola nejaká kocka. „Čo to akože je?“ opýtala som sa začudovane. „Ja trúba,“ ťapla si Cultine rukou po čele. Zobrala pohár s vodou a naliala ju do misky. Kocka sa roztiekla a namiesto nej tam rozvoniavala zeleninová polievka. Nedôverčivo som sa pozrela na Cultine, a potom na polievku. „Neboj sa a pokojne jedz. Nie je to otrávené,“ s úsmevom na tvári ma presviedčala. Neochotne som zobrala lyžičku a dala si jeden hlt. Bolo to naozaj dobré. Môj prázdny žalúdok si pýtal ešte. Tak som sa do toho pustila. Za tri minúty som všetko zjedla. Cultine na mňa so záujmom pozerala.  „Chcela by som sa ťa spýtať ohľadom tej Temperance Subfordovej,“ začala som opatrne a pozrela sa na ňu. Pohľadom ma ubezpečila, že môžem. „Zaujíma ma ten liek ohľadom Alzheimerovej choroby. Prečo vôbec mala snahu to vymyslieť. Vieš, zdalo sa mi, že zachraňuvala životné prostredie a nie ľudí.“ Zdalo sa, že ju moja otázka neprekvapila. „Jej otec mal Alzheimera a Temperance Subfordová venovala všetok svoj voľný čas na zachránenie svoho otca. Žiaľ, keď sa jej podarilo vyvinúť liek, bolo už neskoro.“ Sťažka som prehltla. „A tie deti v tom parku? Prečo vyzerali také smutné?“ opýtala som sa i keď som ešte myslela na otca. „To je bremeno  informácií, ktoré majú v čipe. Nia mnohé z nich deti ešte nie sú pripravené.“ Zhrozene som sa na ňu pozerala. „Už by si mala ísť do postele, lebo zajtra ideme vybavovať tvoju identifikáciu a navyše musím vymyslieť nejakú historku, prečo ju ešte nemáš,“ povedala. Neodporovala som i keď sa mi nechcelo. Zaviedla ma do útulnej hosťovskej izby. Uložila som sa do postele a Cultine mi zaželala dobrú noc. Kým som zaspávala, tak som rozmýšľala, že sa už možno nikdy nedostanem domov. Nerozumiem tomu, ako som sa mohla tu ocitnúť. Je to nejaký zámer tých hore alebo je to len nejaká zhoda okolností? To sa pravdepodobne už nedozviem, ale skúsim to nejako vyriešiť. A ešte tie deti. Pokiaľ tu budem žiť, tak aj s týmto treba niečo urobiť. Tento svet má nejaké muchy. Ale je to môj svet, svet kde ľudia žijú v harmónii s prírodou, svet, ktorý som si vysnívala. Snáď si tu už dajako zvyknem. S touto myšlienku a s úsmevom na tvári som zaspala.
-->