Sníval sa mi zvláštny sen

Soňa Slavkovská, Snežienky
    Sníval sa mi zvláštny sen ( a so rada, že sa mi len sníval )...
   Bol veľmi neobyčajný. Ani sa mi nechcelo veriť, že sa mi to vôbec  sníva. Tak v tomto  jednom neobyčajne obyčajnom  sne sa mi odohrával život o niekoľko tisíc rokov dopredu. Ocitla som sa na inej neznámej planéte, o ktorej nikto dosiaľ nepočul. Jej názov som si nedokázala zapamätať. Bolo vyobrazený takmer všade, no nečitateľným a nezrozumiteľným písmom, ktoré som dosiaľ ešte nevidela. Vyzeralo to ako zmes čínskych písmen s maďarským jazykom. Obyvatelia však neboli veľmi zhovorčiví. Zdalo sa, že ich zaujímalo len ako sa postarať o virtuálne čudá, vypiskujúce v ich zvláštnych  zariadeniach, ktoré nosili pripnuté na ruke. Podľa mňa to bolo niečo ako mobil, s ktorým  je zaručené, že ho nikdy nestratíte a že internetovému šialenstvu podľahne úplne  každý. Bola som v rozpakoch. Rozbolela ma hlava a tak ma napadlo, že sa pôjdem poprechádzať na blízku lúku, o ktorej som sa dozvedela - ako inak, ak nie pomocou googlu. Keď som  tam konečne dorazila, nestačila som sa diviť. Nemala som ani tušenia, kde som sa to ocitla. Nebola som na voňavej lúke plnej kvetov, ale na zvláštnej podlahe pripomínajúcej obrazovku notebooku, na ktorej  sa ako na maratóne predbiehali reklamné upútavky na aplikácie. Keď ste  však  dávali veľký pozor, mohli ste počuť umelo pustené zvuky prírody.  Ľudia sa tvárili veľmi vážne a rozpačito. Nestretla som sa tam s človiečikom, ktorému   by na tvári svietil aspoň náznak úsmevu. Stále som však dúfala, že ešte existuje miesto, kde nevyhynula naša milovaná matka príroda. V tej chvíli ma napadla jediná vec. Voda! Určite tam niekde budú  rieky, jazerá alebo moria, v ktorých by sa stále nachádzali živé organizmy, ako  ryby alebo vodné rastliny. O niekoľko kilometrov ďalej som v diaľke zbadala farebný vodopád. Veľmi som sa potešila a rozutekala som sa smerom k nemu. Keď som sa nahla, aby som sa vodnej nádhery mohla dotknúť, zmizla mi rovno pod rukou. Bola to len 3D ilúzia. Postupne sa zo mňa strácala všetka nádej. Hľadala som azda úplne všade. Dokonca ani google mi nevedel pomôcť. Vyzeralo to tak, že ľudia si svojou vlastnou chybou odohnali od seba všetko ozajstné, čo nám kedysi dávalo toľkú radosť. V tej chvíli som netúžila po ničom inom ako odísť z neľútostného sveta, do ktorého som zablúdila.
     Našťastie ma odtiaľ ihneď dostali mamine nahlas vykríknuté slová: „Okamžite choď vyvenčiť svojho psa ! Aj on potrebuje čerstvý vzduch a kúsok prírody pod nohami!“.  V živote mi tieto slová nepadli tak dobre, ako dnes ráno.

-->